Jakubko

Ako plynú dni a roky deti zvládnu drobné kroky, spájajú si smiešne hlásky, striháme im prvé vlásky... Často ani nevnímame, aké šťastie, že ich máme, že žijeme pekné chvíle, jedinečné, drahé, milé. Až mi z toho smutno býva, že týmto dňom budem kývať. Že prídem o rána v daždi, kým do práce beží každý a s cudzími svoj čas trávi, pri mne sú tí moji praví... Ja sa pod perinou schúlim, svojich drobcov pevne túlim. Bojím sa, čo príde potom, keď mi za škôlkarskym plotom drobná rúčka zakýva... Ako budem zakrývať, že tam plačem ako malá a že by som všetko dala keby aspoň tento raz vedela som vrátiť čas? Je mi jasné, že to nejde, že ma ten splín časom prejde. Vlastne sa už môžem tešiť, čo nového budem riešiť. Besiedky a divadielka, isto budú sláva veľká. A rozkošné kresbičky, dojmú srdce mamičky. Milé moje kamarátky, čas materskej vám bol krátky? Odporúčam všetkým vrelo nezúfať a priznať smelo, že ten život rýchlo letí a kronika našich detí novú stranu otvára: Máme doma škôlkara!